IETM Aarhus Plenary Meeting: Kreatívne procesy a performatívne umenie v rurálnych prostrediach

Autorka odborného textu: Mgr. Monika Necpálová, M.A.

Jún 2023, Dánsko

IETM Aarhus Plenary Meeting (Medzinárodná sieť pre súčasné performatívne umenie / International network for contemporary performing arts) a The 6th EASTAP Conference (European Association for the Studies of Theatre and Performance / Európska asociácia pre štúdium divadla a performancií)

Odborný text reflektuje získané poznatky a nadobudnuté skúsenosti autorky, ktorá sa ako slovenská divadelná umelkyňa zúčastnila IETM Plenary Meetingu a EASTAP konferencie v Dánsku v júni 2023.

Dánsko je krajina zelených polí a mora modrej. Akoby sama dánska príroda bola maliarom, ktorý pozná len tieto dve farby, no stovky ich odtieňov. Táto osobitosť vábi oči cestovateľa a je blahom pre domácich. A veru, tých prostredí, kde nevidieť nič viac len modrú v podobe mora či neba a zelenú, ako rastie v trávnatých divokých porastoch, je neúrekom. 

IETM Aarhus Plenary Meeting (12. – 15. jún 2023) ponúkol niektorým účastníkom ako aktivitu v posledný deň podujatia výnimočnú možnosť umeleckej spoznávacej cesty naprieč krajinou. Toto putovanie s niekoľkými dobre premyslenými zastaveniami sprehľadnilo dobrú prax komunitných umelcov v centrálnom Dánsku a umožnilo tvorcom zo zahraničia prepojiť sa s domácou umeleckou a sociálno-komunitnou scénou. 

Rurálne prostredie je domovom množstva ľudí, ktorí dlhodobo usilujú o hľadanie nových foriem zmysluplnej a efektívnej umeleckej tvorby v rôznych sférach umenia mimo mestských prostredí. Dobrá prax môže byť skvelou inšpiráciou pre iné štáty, vrátane Slovenska, kde veľká časť územia je vidieckeho charakteru. 

Spoznávaciu cestu s titulom “Ako si mladí umelci tvoria prácu v rurálnych prostrediach?“, ako doplnkovú aktivitu k IETM plenárnemu zasadnutiu pre členov IETM pripravovala sieť AREA, Arts in Rural European Areas, v spolupráci s viacerými menšími kulúrnymi inštitúciami, ktoré sa na krátky časový úsek stávali domácimi nielen pre mňa osobne, ale pre celú tridsiatku divadelných odborníkov z rôznych krajín. 

Tri kotvy alebo S fotoaparátom do cudzieho domu

Pláš Vedersø sa stala príležitosťou pre rozhovor s Inge Agnete Tarpgaard a Ullou Rokkjær. Inge je domáca umelkyňa a jedna z tých, ktorí iniciovali založenie The Artist Close By (Kunstneren Tæt På/ KTP). Organizácia sa zamýšľa hlavne nad otázkou “Kto sme my, ktorí žijeme v rurálnych prostrediach”. Pritom si kladie podotázky: Aké sú naše príbehy? O čom snívame? Z čoho máme obavy? Ako vypadá náš život? Zoskupenie približuje umelcov k rurálnemu prostrediu. Prepája tak domáce obyvateľstvo, regionálnych umelcov, ale aj umelcov medzinárodných. Tak isto sa práve v tomto dedinskom prostredí, vzdialenom 5 km od pláže, Inge aj Ulla usilujú o začlenenie neumelcov do umeleckého procesu. Inge označuje svoje umelecké pôsobenie v komunite pojmom “sociálne choreografie”. 

Ulla je tzv. lokálnou kotvou. Žije v priľahlej dedine a pomáha prepájať umelcov s domácim obyvateľstvom. Ako uvádzajú dánski lokálni umelci, jednou z podmienok práce v rurálnom prostredí je mať najmenej tri lokálne kotvy, troch lokálnych ľudí, ktorí sú pevne spojení v činnosti pre dané prostredie, záleží im na tamojšom rozvoji, dobre poznajú prostredie, obyvateľstvo, vedia, čo, kde a ako možno zorganizovať, čo ako zariadiť. Dôležité je pritom šírenie informácií, ktoré v danom prostredí môže fungovať na úplne inej báze, ako v mestách. Počas nášho stretnutia sme spoločne s účastníkmi z rôznych krajín hľadali spôsoby informovania o udalostiach a o možnosti zapojenia sa do pripravovaných aktivít. Od klepania na dvere domu, čo v danom prostredí, ktoré sa tiahne kilometre pozdĺž pláže, nie je úplne vyhovujúce, až po plagáty v obchodoch. Najosvedčenejší postup, ktorý spomenuli tvorcovia z každej krajiny, je ústne podanie. Ľudia totiž medzi sebou spolu s faktami šíria aj svoj názor, pocit či odporúčanie.

Jedným z príkladov umeleckého aktivizmu v danom prostredí bolo fotografovanie okien zvnútra domov domáceho obyvateľstva. Z aktivity vznikli prekrásne fotografie, ktoré rešpektujú súkromie domácich a zároveň dostávajú do popredia domáce obyvateľstvo prostredníctvom originálnych, decentných, no predsa dokumentárnych fotografií ich príbytkov. Obyvateľstvo sa tak samo stáva subjektom umenia, ktorý participuje na umeleckom procese, púšťa do domu umelca-fotografa, vytvára či upravuje to, čo bude zachytené cez prizmu fotoaparátu) a objektom tvorby (ich okná v domácnosti sú esteticky zvečnené na fotografiách). 

Pomaly opúšťame prostredie pieskovej pláže. Lemujeme malé hobitie domčeky, ktoré sú učupené v piesku a trsoch vysokej trávy. Sú to len víkendové domy, dedina je omnoho ďalej. Autobus nás však už vedie na ďalšiu zastávku, ktorá sa volá Vinderup Bystue.

Láska (k umeniu) vedie cez žalúdok alebo Rezonancia pódia

Sara Strandby otvorila dávnejšie obchod v dedinke Vinderup Bystue. Využila prázdny priestor v prázdnom dome. Postupne sa z tohto miesta stalo stredisko pre domácich, a nielen pre umelcov. Každý, kto chcel niečo robiť, tvoriť, pracovať na niečom, mohol tento priestor využívať. Miesto vypadá ako jeden veľký dom s nekonečnou záhradou bez plotu. Dá sa tu dať káva, niečo pod zub. Miesto je otvorené celej komunite. Do tohto priestoru postupne začali prichádzať aj tvorcovia zo vzdialenejších oblastí. Miesto sa stalo súčasťou života ľudí, vrátane malých detí. Tak isto sa však pasuje s otázkou udržateľnosti a s otázkou, ako ďalej tento priestor viesť. Ani Dánsku sa nevyhýba otázka financovania a spolufinancovania komunitných a umeleckých priestorov, zvlášť v rurálnych prostrediach.

Dovolím si opísať ľudsky z pohľadu návštevníka, ako som sa cítila, keď som prišla do Vinderup Bystue. Považujem to za dôležité, lebo ak umelci chcú skutočne robiť umenie pre ľudí, potrebujú mať skúsenosť s tým, aké to je byť príjemcom takýchto zážitkov a aké môžu byť dosahy ich činnosti či nečinnosti v umení a kultúre. 

Moje kroky vedú ku komplexu budov cez trávnatý porast a úzky chodníček bol už sám o sebe zážitkom. Ako účastníci zájazdu sme boli pripravení na to, že nás tam niečo čaká. Túto prípravu, pri ktorej prijímate rúško tajomstva ako vodidlo na neznámej ceste za umením, veľmi oceňujem. Do oka mi padlo pódium na tráve, okolo sedeli ľudia na dekách i na rôznofarebných stoličkách. Deti behali všade okolo. Akoby sme vhupli do iného sveta, do udalosti, ktorá sa rozpulzovala na danom mieste dlho pred naším príchodom a mohla by pokojne existovať aj bez nás. V blízkosti boli stoly. Pekne naaranžovaný pokrm vzbudzoval zvedavosť. Ako sa to je? Čo to je? Čo s čím dať na tanier? Kuriozita gastronómie k tomuto umeleckému zážitku nepochybne patrila a je významnou okolnosťou pri realizácii aktivít pre komunity. Varili nám domáci. Netradičné jedlá. Home-made a všetko “zdravé” a zelené. S taniermi v ruke sme sa pobrali do vnútra, kde stála kamera. Sadajúc si na pohovky, stoličky i na zem, dozvedeli sme sa niečo o minulosti tohto priestoru a jeho využití pre ľudí z komunity, ktorí sa tu realizujú a ktorí tu uskutočňujú aktivity jedni pre druhých. 

“Vezmite si stoličky a poďte von,” zaznelo. Tento jednoduchý akt je veľmi vhodný pri aktivácii “budúceho” publika. Niektorí teda pobrali stoličky, iní si posadali na pripravené piknikové deky. 

Deti sedeli na pódiu. Akoby na niečo čakali. Ich čakanie/hranie sa na pódiu nebolo vôbec naaranžované. Napriek tom, nadobudli sme (falošný a predsa pravdivý) pocit, že budú súčasťou predstavenia. Deti sa cítili vítané a ako doma, takže dopomáhali umelcom bez vyzvania. Predstavenie Høst od Recoil performance group priblížilo partitúru pohybov, ktoré sa denno-denne spájajú s prácou tamojších farmárov. Tanečné predstavenie dvoch umelkýň tak približuje pohybové spracovanie vzťahu tamojšieho obyvateľstva s pôdou a dochucuje ho prvkami flamenca.

Čo však predchádzalo samotnému vystúpeniu? Očarujúce scénické komunitné mikrodielo, akýsi prológ k predstaveniu, na ktorom sme sa podieľali my všetci z publika. Lars Greve, ktorý skomponoval hudbu k scénickému dielu, sedel na scéne a pozval publikum, aby spoločne spievali tradičné piesne o dánskom lete. Domáci poznali slová spamäti a tichučko spievali. Ani tichý spev však nie je prekážkou a v prírodnom prostredí, kde sa spojí niekoľko desiatok hlasov, pôsobí magicky. Vtom prišlo ďalšie pozvanie. Mali sme možnosť ľahnúť si na pódium. Pódium bolo špeciálne navrhnuté tak, aby ten, kto na ňom leží, cítil vibrácie hudby. Bol to neuveriteľný zážitok. Tento spôsob komunikácie s účastníkmi otvára mnohé možnosti inklúzie v umení. 

Neskôr, opäť z deky, ako diváci mali sme možnosť pozorovať reakcie publika, ktoré bolo po prvý raz konfrontované s modernou performanciou, a to dokonca vonku. Avšak to, že sa podujatie uskutočnilo von a v popoludňajších hodinách, umožnilo slobodné zapojenie publika vrátane najmenších detí, ktoré reagovali opakovaním tanečných pohybov a boli aj akýmsi hudobným sprievodom. Potenciál predstavení, ktoré sa odohrávajú v kontexte prírody, na vidieku, s jeho možnosťami aj obmedzeniami, je obrovský. Diváci sa tu cítia komfortne a slobodne. Akoby tú slobodu dával samotný priestor. Práve to otvára inovatívne možnosti práce s publikom.

Určite by sa oplatilo zotrvať v tomto príjemnom prostredí o pár minút dlhšie. Bola to jednoducho atmosféra, z ktorej sa vykľul umelecký zážitok. O pár kilometrov ďalej nás ale čakal celkom iný svet – parádny festival s hudbou a jedlom…

Sloboda, prístup, dôvera alebo Od bitúnka k akadémii

Bývalé bitúnky v Holstebro sa stali priestorom pre obrovský kultúrno-vzdelávací projekt. Pia Palmelund, riaditeľka Slaughterhouse (Slagteriet), osvetlila tri piliere, na ktorých buduje z bývalých bitúnkov umelecké kreatívne centrum. Dať slobodu, umožniť prístup a dôverovať. „To znamená, keď prídu mladí ľudia s tým, že by chceli na niečom v tomto priestore pracovať, dáme im kľúče a nepýtame sa ďalej,“ ozrejmuje Pia Palmelund. (Poznámka autorky: Pamätám si na podobné skúsenosti z mojich školských čias, kedy tieto princípy fungovali rovnako aj u nás na vidieku na Slovensku, v škole cez prázdniny, či po vyučovaní.) V súčasnej dobe sa však Pinim prístup zdá kontroverzný aj v samotnom Dánsku. Na druhej strane, Pina potvrdzuje, že sa takáto otvorenosť vypláca a na pôde Slagteriet vzniklo a pôsobí mnoho malých iniciatív. Priestor jednoznačne podporuje rozvoj mladého kreatívneho sektora. 

Lasse Amstrup, jeden z mladých ľudí, ktorý tiež dostal šancu realizovať sa v tomto priestore, sa stal dokonca iniciátorom myšlienky otvoriť tu akadémiu KRAS. Nejde síce formálne o školu, ale “akadémia” organizuje kurzy, v ktorých si mladí ľudia osvojujú rôzne zručnosti z kreatívneho priemyslu, umenia a kultúrneho manažmentu. 

Potulné infocentrum pre (ne)turistov alebo Klaunéria ako sociálne a komunitné umenie

Justin Teddy Cliffe z Cradiffu, jeden z kolegov na našom artistickom spoznávacom zájazde, umenie v rurálnych prostrediach priblížil spôsobom kontaktu s domácim obyvateľstvom, ktorý nečakane oslovil masy domáceho obyvateľstva v Newporte, v Južnom Walese. Newport bol kedysi priemyselnou zónou  a v súčasnosti sa pasuje s nálepkou znečisteného a nie práve najkrajšieho miesta. Ak vám je blízke umenie komédie a klaunérie, určite viete, že práve to môže byť dobrá taktika, ako ľahko zastaviť ľudí na ulici. Niektoré mestá zívajú prázdnotou. Nie sú lákadlom pre turistov. Ale aj tu žijú ľudia, ktorí nutne musia ísť do práce či do školy alebo na nákup. Jednoducho, domáce obyvateľstvo (ktoré má tiež právo na prístup ku kultúre a právo rozvíjať sa v umení a zapájať sa do kultúrnych udalostí).

Predstavte si, že sa v takomto meste objaví niečo natoľko nevídané, že vám to bude pripadať až absurdné, smiešne. Idete si teda do práce, do školy, či do obchodu a vtom zbadáte… turistické informačné centrum. Nadvihnete obočie! Veď tu nie sú žiadni turisti. Zasmejete sa absurdnej myšlienke zriadiť putujúce infocentrum, ktoré ospevuje vaše domáce prostredie. A ani neviete ako a ste v kontakte s informátorom, ktorý v premiestňujúcej sa búdke infocentra pracuje. Dnes je tu, zajtra na opačnej strane mesta. Zaujímate sa, prečo centrum otvorili. Vari sa niečo deje? Pracovník (profesionálny umelec, klaun) vás chytá na háčik a spúšťa sa mikrošou, v ktorej ste vy jedným z aktérov. Áno, aj toto je spôsob, ako tvoriť pre domáce obyvateľstvo, ako ho zaujať, angažovať a priniesť niečo nevídané do života v malých odľahlých územiach, na miestach, ktoré môžu oslniť prinajmenšom ľudskou originalitou. Zároveň je to spôsob, ako budovať pozitívny vzťah domáceho obyvateľstva k miestu, kde žije svoj každodenný život.

Zázračný autobus poézie alebo Ako za kultúrou

Autobus sa stal pre nás miestom láskavých zoznámení, podnetov, otázok o profesii, o živote, o umení. Každá ďalšia zastávka bola podnetom k novému smerovaniu v komunikácii. Samotný autobus bol aj miestom konania poetického večera. Predstavme si, že by v tom autobuse boli iní účastníci umeleckého celodenného zájazdu. Možno by to mohol byť príklad, ako vziať ľudí k umeniu a priniesť divákov do rurálnych oblastí. Alebo naopak ako ukázať ľudom z rurálneho prostredia, že kdesi (ne)ďaleko nich žijú im podobní. Uvažujúc do hĺbky, ak toto nie je pravý dosah umenia – podnietiť iných k úvahám a nasmerovať človeka k človeku – tak čo iné?

Mobilitu slovenskej divadelnej umelkyne Moniky Necpálovej na IETM Aarhus Plenary Meetingu a EASTAP Conference 2023 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

(c) Text a foto: Monika Necpálová