IUGTE Laboratórium fyzického divadla a konferencia 2022: Hranice fyzického divadla

IUGTE Laboratórium fyzického divadla a konferencia

Zámocké tiché prostredie v prírodnej scenérii. Nedostatok civilizácie, ktorý sa prvé dva dni ukazoval, ako problém, sa postupne mení. Iné podmienky aktérov laboratória fyzického divadla, na aké sme zvyknutí počas bežného (aj umeleckého) života, účastníkom postupne umožňujú meniť dlhodobo zažité návyky.

Autorka nasledujúcich riadkov, Monika Necpálová, sa zúčastnila laboratória fyzického divadla a divadelnej konerencie v rakúskom Laubeggu. Laboratórium pre profesionálnych umelcov sa konalo od 20. do 25. júla 2022 a následne sa spájalo s konferenciou, prebiehajúcou od 25. do 29. júla 2022. Celé deväťdňové podujatie prebiehalo priamo na zámku Laubegg, vzdialeného približne hodinu cesty od mesta Graz. Stráž nad obidvoma aktivitami držali New International Performing Arts Institute (NIPAI) a International University for Global Theatre Experience (IUGTE).

Účasť na oboch podujatiach, ktoré predstavujú spojené nádoby, umožňuje autorke textu kriticky nahliadnuť na presahy divadelných tradícií do divadelnej súčasnosti. 

Participatívnosť v Cogito ergo sum

Na konferencii pod názvom “Performing Arts between Tradition and Contemporaneity” sa autorka týchto riadkov predstavila ako divadelná umelkyňa zo živej praxe, kde je veľmi dominantná kooperácia s recipientom. Uviedla hodinový program pre ostatných profesionálov z umeleckej sféry, konferujúcich, v podobe master classu, kde spolu s nimi  kriticky uvažovala o súčasnej divadelnej praxi v rámci interaktívnej práce s publikom počas aplikovaných divadelných programov a predstavení. Názov autorkinho programu “Cogito ergo sum: Alternative methodes of work with the audience/participants in interactive theatrical productions/programmes (programmes of the applied theatre)” hovorí sám za seba. 

Umelkyňa odprezentovala časť zo svojho autorského predstavenia Cogito ergo sum, ktoré v kolaboratívnom procese autorskej tvorby pripravila, a režijne viedla. Predstavila sa v ňom zároveň ako herečka pohybového divadla – commedie dell´arte – a facilitátorka procesu interakcie s divakmi. Inscenáciu Cogito ergo sum ako postrammatické dielo pripravila na motívy drámy E. Ionesca Nosorožec. Ide o interactive social community theatre, kde sú  zapojení do diania na javisku priamo účastníci, pričom sa využíva metóda commedie dell´arte. Okrem umeleckej predispozície hercov zdôrazňuje sa i skúsenosť facilitovania situácie na javisku a práca s publikom, resp. účastníkmi predstavenia. Túto skúsenosť, ako striedať niekoľko rolí na javisku a prechádzať z hereckej sféry do sféry facilitátora priamo počas predstaveia, sa pokúsila autorka ukázať účastníkom master classu. Umelci, konferejúci, tak boli postavení do pozície publika a následne sa stali účastníkmmi vybraných častí z predstavenia. Ako možno usudzovať z reakcií samotných aktérov konferencie a master classu praktické výzvy účastníkom z rôznych častí sveta otvorili nové okno, cez ktoré sa dá na publikum nielen pozerať, ale cez ktoré sa dá k publiku aj priamo preliezť.

Performatívne umenia na hranici tradície a súčasnosti

Samotná konferencia bola veľmi osviežujúca. Už v posledný deň laboratória fyzického divadla prichádzali na zámok konferujúci z celého sveta. Postupné spoznávanie umožnili aj voľné debaty, odborné prednášky, kombinované lekcie výkladu a praktických ukážok tanca, predstavenia, master classy, workshopy či koncerty. Konferencia naplnila svoj význam v snahe nastoliť otázky, ktoré sa dotýkajú tradičných divadelných konvencií, presahov umení a aktuálnych trendov i prvých lastovičiek. Každej časti sa zúčastňovali vždy všetci účastníci konferencie. Tak sa stalo, že odovzdávanie nových informácií v oblasti tvorby, zdieľanie skúseností z tvorby v rôznych geograficky a sociálne vzdialených regiónoch a tiež praktické skúšanie nových techník na scéne i mimo nej malo svoju dynamiku a prinášalo radosť. 

Laboratórium fyzického divadla je “celá veda”

Laboratória sa zúčastňovalo 12 vybraných účastníkov z rôznych krajín sveta: Slovensko, Nemecko, Rakúsko, Turecko, USA, Libanon, Rusko, Taliansko. Prvé dni laboratória prebiehali pod vedením Sergeja Ostrenka, neskôr sa pripojil aj Gennadiy Ostrenko.

Text si nekladie za cieľ tlmočiť metodológiu bratov Ostrenkovcov, ale na základe zažitých skúseností autorky, ako účastníčky laboratória, chce transponovať nové divadelné telesné skúsenosti do roviny filozofie, pedagógie a práce s publikom.

Nasledujúce riadky sa sústreďujú na laboratórium fyzického divadla. Autorka nastoľuje niekoľko otázok z oblasti divadelnej tvorby a hereckého prejavu a pokúša sa na ne s čitateľom hľadať odpovede.

Čo je fyzické divadlo a aké sú jeho hranice?

Fyzikalita tela a fyzikalita hlasu. Pod fyzikalitou tela môžeme vnímať nielen viditeľný pohyb, ktorého je telo schopné, ale aj pamäť tela, cez ktorú si telo vybavuje pohyb, ktorý sa kedysi naučilo. Telo si pamätá energiu pohybu či gesta, amplitúdu, smer, rýchlosť. Dôležitá je však energia, ktorú si je náš mozog schopný vybaviť, ak si dobre zapamätal pohyb. Následne aj bez pohybu vie vyplniť danú akciu energiou a zameranou pozornosťou. Práve tieto komponenty následne dodávajú život konaniu na scéne. Úplne teda stačí, aby pohyb prebiehal vnútorne, avšak s rovnakou energiou, akoby prebiehal navonok. 

Ak sa dosiaľ hovorilo o hraniciach fyzického divadla navonok, v tejto chcvíli možno začať o fyzickom divadle uvažovať aj do vnútra tela. S fyzikalitou súvisí významne pohľad a jeho zameranie na niečo. Hoci ide o pohyb v malom meradle, smer pohľadu, prípadne aj trajektória majú nesmierny význam pri fyzickom divadle. Výpovedná hodnota očí bez jediného slova dokáže hovoriť k recipientovi.

Pozornosť si zaslúži aj praktická skúška hlasu a jeho fyzikality. Hlas ako taký má k fyzike a fyzikalite bližšie ako sa zdá. Bez tela by hlas nevznikal, aby hlas mal svoju intenzitu musia byť primerane zapojené viaceré časti tela. Keď hlas spojíme s pohybom dostáva v priestore nový rozmer a nové kvality. Pohyb môže napohľad obmedziť naše hlasové kvality, na druhej strane môže významne podporiť hlasové vyjadrovanie a dodať slovám živosť. 

Po skúške prepájania pohybu s hlasom zas urobíme na prvý pohľad krok späť. V skutočnosti však overíme pamäť nášho tela a osvojené skúsenosti vedome aplikujeme v pokojnom miernom tempe, či bez hlasu. Intenzita nášho konania, ktorá dopadá na publikum, tak môže byť variabilná. Stávame sa tak, ako herci, maliarmi. Ak chceme vyjadriť hnev, môžeme si vyskúšať pohyb v priestore či gesto, ku ktorému pridáme hlas a text. Tú istú akciu však môžeme zopakovať nasledovne: Len gesto (rôznej rýchlosti, na rôznej vzdialonosti, v rôznom trvaní a rôznej intenzity), pričom hlas ide naplno na daných 100 %. Všetko však môže vypadať aj naopak: Hlas rôznej hlasitosti, rôznej intenzity, rôznej rýchlosti a pohyb na plno. Hlas má svojich 100% za normálnych okoloností. Pohyb má iných svojich 100% za norálnych okolností. 

Herec, ktorý dokáže ovládať jedno aj druhé dokáže v podstate vnútorne varírovať škálu hlasu pod 100 % a nad 100 %, pričom ten istý hlas navonok dokáže varírovať inak. Tak napríklad vnútorne kričím na 200% a navonok poviem namiesto celej vety len prvé slovo, aj to tak potichu, že sa ledva počuje. Tak isto je to aj s pohybom. Skúsený herec sa dokáže vnúorne pohybovať na škále pohybu: vnútorne beží od nepriateľa, ale na javisku pritom stojí. Intenzita, ktorá však dopadá na diváka je taká silná, ako keby bežal. Kombináciou týchto možní vzniká živosť na scéne, pravá energia a zároveň aj umelecká hravosť.  

Cez metódy, ktoré sa k účasníkom dostali na laboratóriu fyzického divadla, si všetci vytvorili svoju paletu “farieb”. Ak teraz budem chcieť ako herečka, obrazne povedané, “maľovať na fialovo”, nepoužijem fialovú, ale vytvorím si ju kombináciou svojich vlastných farieb, svojich vlastných skúseností tela – z modrej a červenej.

Budovanie ansámblu cez fyzický kontakt

Sergej Ostrenko viackrát napomenul, že keď začína budovať ansámbel pre nejaké predstavenie, začína cez pohyb. Zoznamovanie cez reči, pri stole, akosi neprináša osoh, keď sa všetci zrazu postavia na javisko a majú začať niečo robiť. S podobným prístupom sa autorka tohto textu stretla už predtým – na tréningu vo Švédsku, kde workshop viedli dve lektorky z Írska, ktoré sa venujú tanečnému divadlu a inkluzívnemu divadlu.

Neskôr sa sama autorka tohto príspevku rozhodla, že spomenutý spôsob tiež vyskúša. Príležistosť sa naskytla na festivale v Čiernej Hore, kde sa na jej workshop prihlásilo viac ako 25 detí. Na miesto klasického predstavovania cez reči vyskúšalo sa spoznávanie cez tanec a pohyb v priestore. Na laboratóriu Sergeja Ostrenka sa autorke textu len potvrdilo, že to bol dobre zvolený postup. Pod jedným a tým istým slovom si totiž každý môže predstaviť niečo iné. Ale cez pohyb a dotyk sa môžeme pochopiť oveľa rýchlejšie. Je to kratšia cesta k porozumeniu.

Metóda bratov Ostrenkovcov je osobitnou metódou kreatívneho a pedagogického vedenia hercov, režisérov a divadelníkov všeobecne, pričom sa stavia na metodike Vsevoloda E. Mejerchoľda, Konstantina S. Stanislavského a Michaila Čechova. Metóda bratov Ostrenkovcov je však posunutá ďalej práve z pohľadu toho, ako učiť, ako formulovať inak inštrukcie pre hercov, ako dovoliť divadelníkom robiť chyby a na nich sa učiť. Ako budovať pocit slobody a zároveň stanovovať hranice. Príkladom je neprezrádzanie režisérovho cieľa zadanej úlohy pre herca. Keby sa prezradil cieľ, ktorý chce režisér postihnúť konkrétnou úlohou, herec nemá kam kráčať ďalej. Bez toho, aby pedagóg prezradil, čo bolo treba dosiahnuť, môže divadelný umelec pracovať vo svojej praxi ďalej a rozvíjať sa donekonečna.

Senzitivita

V prípade rozvoja hereckých zručností by sme mohli hovoriť o senzitivite, vnímavosti k prostrediu, parnerovi, k partnerstvu ako celku. Počas laboratória si účastníci rozvíjali schopnosť dávať impulzy a reagovať na impulzy, ale aj schopnosť vnímať prostredie so zatvorenými očami. Predstavivosť v diskusiách účastníci charakterizovali ako vhodnú hereckú schopnosť, avšak schopnosť byť prítomný tu a teraz a reagovať bez vlastných predstáv na to, čo sa reálne deje, sa stalo pre účastníkov laboratória nosným pilierom. Keď sa hereckí partneri nezapodievajú svojimi predstavami, ale objavujú akutálnu skutočnosť a reagujú na ňu, je to oveľa bezbečnejšie. Zároveň sa zachováva hravosť. Cieľom každého človeka je byť zaujímavým. A najzaujímavejšia vec na svete pre človeka je on – sám sebe. Ako teda byť zaujímavým pre seba i pre druhého? Ako rozvíjať parterstvo na scéne? Hľadaním a ponúkaním prekvapení, investigatívou v priestore a objavovaním priestoru. A to všetko – spoločne.

Veľmi zaujímavé bolo pozorovať ako sa rozvíjajú líderské schopnosti. Herec s otvorenými očami, ktorý vedie druhého so zatvorenými očami, má za úlohu aj dbať na jeho bezpečnosť, umožniť mu slobodný výraz, prípadne ho podnecovať: Tento líder, okrom toho, že sa sústredí na svojho partnera, vníma aj celý priestor a odčítava situáciu tak, že vie predpokladať, kde sa budú ostatní nachádzať o pár sekúnd neskôr v priestore.

Pozornosť

Pozornosť je cibrená schopnosť, ktorá človeka môže nielen posúvať vpred, ale často mu aj zachrániť život. Prinajmenšom život zlepšiť. Na javisku to platí dvakrát. Pozorná účasť na IUGTE laboratóriu fyzického divadla a konferencii doviedla samotnú autorku i čitateľa tohto textu k posledným riadkom. Studnica objavov v oblasti fyzického divadla a performatívnych umení na pomedzí tradície a súčasnosti sa však len postupne plní.

Medzinárodnú mobilitu slovenskej divadelnej umelkyne Moniky Necpálovej na IUGTE laboratóriu fyzického divadla a konferencii podporil z verejných zdrojov hlavný partner Fond na podporu umenia. 

Autorka odborného textu zároveň získala pre svoju účasť aj čiastočné štipendium organizátorov podujatia.

Foto: Achív IUGTE Laboratória fyzického divadla a konferencie 2022 (NIPAI)