Assitej Artistic Gathering 2022 a Festival BIBU: Odborný text: Inkluzivita je exkluzívna

Autorka textu a fotografií: Monika Necpálová

Autorka, divadelná umelkyňa, absolvovala medzinárodnú mobilitu vďaka podpore z verejných zdrojov. Hlavný partner: Fond na podporu umenia.

17. – 22. máj 2022

Úvod

Helsingborg. Mesto vo Švédsku. Najľahšie sa sem dostať tak, že sa priletí do Dánska. Z letiska v Kodani sa vlakom za hodinku presunieme do malebného prístavného mesta, ktoré je sídlom festivalu BIBU. Festival sa zameriava na mladé publikum. Každé dva roky bienále divadelného umenia pre deti a mládež vítajú počas niekoľkých dní umelcov, divadelníkov, tanečníkov, režisérov, pedagógov, dramaturgov, z rôznych krajín. 

Máj 2022. Dni nie sú ako každé iné: 17. – 22. V tomto čase sa pripája k festivalu v Helsingborgu ešte jeden významný míting: ASSITEJ Artistic Gathering. ASSITEJ  – medzinárodná organizácia divadla pre mladé publikum – tu organizuje stretnutie divadelných odborníkov z celého sveta. Stretnutia tohto typu sú na programe svetovej organizácie každý rok, okrem roka, keď sa organizuje svetový kongres ASSITEJ (každé tri roky).

Komplexnosť oboch podujatí ponúkla odbornej verejnosti ukážku toho najlepšieho z najlepšieho. Zdieľaním dobrej praxe si každý mohol odniesť z Helsingborgu inšpirácie, rady, tipy, ale tiež otázky, na ktoré máme hľadať ako tvorcovia pre mladé publikum odpovede.

Tanec – Nový Zéland

Jednou z najvydarenejších ukážok tanečného divadelného predstavenia bolo vystúpenie novozélandského súboru Le Moana Dance (predstavenie: Shell we). Vtip sledoval dynamiku barokovej hudby. Šest performefov, skvelých tanečníkov ukázalo svoje bravúrne schopnosti nielen z tanca, ale aj z pantomímy a neverbálneho divadla vôbec. Predstavenie viacerí diváci videli počas festivalu dvakrát a keby mali možnosť, pozrú si ho isto znova. Divák prakticky celé predstavenie v hľadisku pretancuje spolu s umelcami. Išlo o typ predstavenia, ktoré priblížilo tradičné tanečné umenie v kombinácii so skvelou divadelnou réžiou a herectvom širokému publiku, od najmenších detí do 100 rokov.

Inkluzívne divadlo

Z predstavení treba vypichnúť diela pre deti či mládež s osobitnými potrebami. Prvým predstavením, ktoré divadelné publikum malo možnosť vidieť bolo dielom umeleckého zoskupenia Kollaborativet (predstavenie: Jag är tiid, jag är rum, en sinnlig upptäcktsressa). Štvorica hercov pracovala s menej ako desiatimi deťmi približne vo veku 4 – 12 rokov. Scénografia prispôsobená na hru, umožňovala pohyb publika po scéne. Scénou však bola tanečná sála a publikum sedelo na zemi. S deťmi s osobitnými potrebami sledovali a do deja sa zapájali aj ich opatrovatelia. Radosťou bolo, keď sa deti postupne uvoľnili – každý vtedy, keď chcel – a začali pracovať s hercami. 

Dotyk s kopou kúskov papiera, do ktorej sa dalo skočiť, či sa v nej vykúpať. Ponáranie rúk do vody. Hra so zvukovými nástrojmi, ktoré v podobe scénografie vydávali rôzne zvuky pri detskom dotyku. Účastníci tak komponovali hudbu do predstavenia. Hoci fokus detí nebol vždy rovnaký, na ich tvárach sa videl údiv a v očiach smiech. Misia splnená. 

My, ako hostia festivalu, sme boli pozorovatelia, a aj z tejto pozície to bol zážitok. Z predstavenia sme odchádzali s hlbokým rešpektom k umelcom. Z neskorších rozhovorov vyplynulo, že pri svojej tvorbe spolupracujú s vedcami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi. Na druhej strane, ich zručnosť pracovať s deťmi s osobitnými potrebami vychádza z praxe. Z tohto pohľadu treba ozrejmiť, že pre divadelníkov, ktorí dosiaľ nerozvíjali typ predstavení pre publikum s osobitnými potrebami, nie je nemožné vykročiť na túto cestu. Dôležité je poznamenať, že predstavania dosahujú plnú kvalitu a neuveriteľnú inovatívnosť porovnateľnú – a často z hľadiska hľadania nových metód komunikácie s publikom –  prekračujúcu štandardnú kvalitu divadelných inscenácií.

Tanečné predstavenie – svetelná šou

Predstavenie Saltbush zoskupenia Insite Arts and Compagnia TPO. Publikum sedí z dvoch strán. Všetko sa odohráva ako medzi dvoma brehmi. V tanečnom štúdiu. Publikum víta jedna z performerov, pričom začína rozprávať príbeh. O tom, ako nás vezmú na púť, kde stretneme rôzne živé tvory. Na púť zemou, kde sú všetky štyri prírodné živly ako doma. Performenka prenecháva priestor svojim dvom kolegom. Tí bez jediného slova, len cez pohyb stvárňujú dve postavy v prírode. Dynamika zodpovedá príbehu, ktorý s ľahkosťou odčítava aj malý školák. Najzaujímavejšou súčasťou diela je neustále sa meniaca svetelná kresba na zemi, ktorá predstavuje občas prostredie – scénografiu – pomedzi ktorú alebo s ktorou sa umelci pohybujú, a občas hereckého partnera – napríklad v prípade, keď sa na podlahe zobrazia obrovské tarantuly, s ktorými sa treba popasovať. 

Herci facilitujú program veľmi vhodne a zapájajú postupne celé skupiny školákov. Tí sa snažia napodobňovať činnosť tanečníkov, pričom reálne pôsobia ako malí hrdinovia v deji. Zlomovým momentom bolo, keď sa cez animáciu na podlahe presúvame do pomyselného mesta, kde každý, aj zvieratá musia rešpektovať iné pravidlá, ak chcú prežiť. Ako prejsť cez cestu, keď po nej prechádza toľko áut? Prebiehanie z jednej strany na druhú a krátke zastavenie sa v strede dvojprúdovky sa deťom nilen páčilo, ale povzbudilo ich kolektívneho ducha, keď si pomáhali navzájom prebiehať cez „diaľnicu“. Rozvinuli si tiež synchornizáciu pohybov v skupine, a prebudili reflexy. Táto časť tiež mala čo dočinenia s rytmom a matematikou, lebo vyrátať, kedy prebehnúť cez cestu znamenalo naozaj zapojiť hlavu a celé telo. Len čo tanečníci videli, že deti dokážu samostatne fungovať na javisku, automaticky sa vzdialili a deti boli ponechané samé na seba až do konca „aktivity“. Tento princíp práce s detským publikom opakovali umelci viackrát a ani raz nebolo potrebné zasiahnuť zvonka. Deti sa zžili so svojou úlohou a prijali zodpovednosť byť na javisku pred plným publikom.

Stranden

Dielo Starnden bolo určené pre mladých ľudí s osobitnými potrebami. Diváci sa ocitajú v kaviarni na pláži. Každého diváka obsluhujú „čašníci“. Ako odbornej verejnosti uviedla herečka divadla, najviac sa môže hrať pre 6 ľudí. Podľa toho sa upraví aj počet špeciálne pripravených stolíkov, ktoré sú súčasťou scénografie. My sme mali na festivale možnosť vidieť hru pre troch ľudí s osobitnými potrebami. Každého z nich na vozíčku priviedli herci k stolíkom. Po celý čas hral jeden herec pre jého diváka. Kontakt tvárou v tvár. Oproti účastníkovi na vozíčku (vedľa ktorého sedela aj jeho sprevádzajúca osoba) stál, hral, komunikoval a spieval jeden herec. Len v záverečnej časti sa všetci traja herci presúvali od diváka k divákovi a oslovovali ich menom. 

Dominantou komunikačného kanálu bola melódia piesní. V závere sa pracovalo aj s projekciou, kedy sa na plátne zobrazili postupne tváre divákov a ostatní dvaja diváci mali možnosť vidieť ich tváre. Tento spôsob ľuďom so špeciálnymi potrebami otvára možnosti nielen umeleckého zážitku, ale umožňuje sociálny kontakt a spoznávanie, ktoré nie je jednoduché pri zníženej mobilite a schopnosti komunikácie.

Playful Tiger

Baletní umelci v predstavení v aréne v scénografii v podobe veľkej konštrukcie, cez ktorú sa dalo prechádzať, otvorili priestor pre všetky zúčastnené deti s osobitnými potrebami. Tanečníci sledovali svoje choreografie, pričom sa snažili deti zapájať. Opatrnosť baletných umelcov je pri deťoch so špeciálnymi potrebami na mieste. Táto opatrnosť však nevedie k stagnácii choreografií, ale k plynulému pokračovaniu s akceptovaním, že deti sa môžu v sekunde objaviť pri nich, doktnúť sa umelcov. Pripravenosť umelcov reagovať na rôzne správanie detí svedčí v prvom rade o profesionálnej skúsenosti práce s takýmito účastníkmi, s akceptovaním toho, že to, čo predstavenie ponúka, účastník môže svojím konaním/nekonaním zmeniť. 

Keď sa vysypali z vedierok desiatky mandariniek, a ich vôňa zaplavila štúdio, bolo jasné, že časť detí bude chcieť mandarinku aspoň nad chvíľu držať v ruke. Podobný efekt malo aj vysypanie oranžových pinpongových loptičiek. V predstavení bola veľmi dominatná aj hudba. Pradaxone, stereotyp, ktorý prevláda v povedomí ľudí, že silná, miestami agresívna hudba nabúrava sústredenie a narúša zážitok, dokonca môže viesť k celkovej zmene správania u divákov, sa tu nepotvrdilo. Inscenácia pracuje s dynamickou, temperamentnou, modernou hudbou, ktorá odráža mladú generáciu a mladí diváci ju výborne akceptovali. Dokonca sa zdá, že tento typ hudby vypovedá a nevypovedanom smere prežívania sveta detí so špeciálnymi potrebami. Deti počas predstavenia robili rôzne zvuky, ktoré herci pravidelným opakovaním akceptovali ako súčasť hry. Zároveň tým však akcpetovali a odobrili tento, pre veľkú čas spoločnosti, neakceptovateľný spôsob správania sa a vyjadrovania, ako niečo, čo treba prijímať. Z nášho pohľadu išlo o to, že deti sú prijímané a tento pocit prijatia zrejme nezažívajú tak často. V tomto predstavení mohli byť sami sebou.

Resumé

Všeobecne možno povedať, že súčasné divadelné umenie pracuje na svetovej úrovni s otázkou inkluzivity. Schopnosť byť inkluzívny znamená pre umelca pokúsiť sa prekročiť svoje hranice a konvencie. Je však inkluzivitou to, keď je daná inscenácia určená len pre publikum s osobitnými potrebami? Budeme schopní uvádzať a pripravovať aj diela, v ktorých sa stretnú deti so špeicálnymi potrebami s ostatnými deťmi? Je spoločnosť pripravená na takéto učenie? Divadlo umožňnuje sociálny kontakt dvcoh skupín obyvateľstva. Cez tento zážitok sa môžeme naučiť ako byť ikluzívny mimo divadla, v každodennej realite. Čo by si však vyžadovala príprava takýchto inscenácií?

Haptika, teda dotyk, sa ukazuje ako jeden z ďalších posunov v komunikácii. Všeobecne možno povedať, že kontakt cez dotyk je jeden z najsilnejších a uskutočňuje sa v tých najdôležitejčích momentoch ľudského života. Do akej miery je vhodné, možné zakomponovať ho do divadelných diel určených pre mladé publikum? Stretáva sa súčasná divadelná profesionálna scéna s otázkou – je to bezpečné z pohľadu zdravia, je to dovolené z pohľadu legislatívy, je to vhodné z pohľadu psychológie, je to niečo, kam by sa divadlo malo uberať?

Tiež možno dôjsť k záveru, že súčasné umenie na svetovej úrovni pre mladé publikum je z veľkej časti autorské. Diela zrejú dlhšie, no vychádzajú z výskumov a skúšania.

Za jeden z dôležitých zdrojov dramaturgie diel pre mladé publikum považujeme príbehy, staré, povôdné, poznané z rpzprávania alebo zabudnuté. To, čo označujeme ako storytelling, je vo svetovom meradle, jedným z dôležitých elementov, na ktorých sa stavia súčasná produkcia.

Tanec s prvkami divadla, alebo tanečné divadlo, prípadne nonverbálne divadlo, fyzické divadlo, sú jedným z primárnych komunikačných prostriedkov pri tvorne inscenácií na svetovej úrovni.

Schopnosť porozumieť neverbálnemu prejavu je pre mladé publikum v podstate návrat k detsvtu, kedy sa dorozumievajú s okolím čisto bez slov. Otázka, kedy sa ľudská bytosť stáva človekom – či je to s príchodom slov, alebo je človekom od prvého okamihu, kedy je schopné vnímať svet okolo seba – sa stáva otázkou aj na umeleckej úrovni a v rovine výskumu.

Záver

Zmysel organizácie podujatia divadelného bienále pre mladé publikum v spojení s ASSITEJ Artistic Gathering sa ukázal postupne. Odborná verejnosť z celého sveta mala možnosť vidieť široké spktrum diel, ktoré vyberala švédska ale aj medzinárodná komisia. Spôsoby práce v rôznych krajinách naprieč kontinentami a následné formálne i neformálne rozhovory s tvorivými tímami umožňujú postupne prenášať dobrú prax do regionálnych pomerov. Zároveň umožňujú rozvíjanie divadelnej spolupráce, otvárajú dvere pre slovenských umelcov k medzinárodnému výskum, umožňnujú prístupu k výskumným zdrojom a účasť slovenských tvorcov na medzinárodných projektoch.