Učíme sa učiť pomocou bábkového divadla
Vzdelávanie prináša momenty, keď mladí odhaľujú seba. S veľkým potešením aj my odhaľujeme spolu s nimi ich talenty a osobitosti. Občas sa medzi účastníkmi nájde aj nádejný novinár… Martin sa zúčastnil projektu reEDUCATEme, ktorý s podporou programu Erasmus+, v rámci kategórie KA2 projektov, organizujú organizácie Thalia Teatro (Slovensko), Fundacja Active Kids (Poľsko) a Stredná škola cára Simeona Veľkého (Bulharsko).
Martin Mirga (vľavo) a Daniel Dluhý, slovenskí účastníci vedú pripravenú hodinu, v ktorej využívajú bábky.
,,Škola hrou“ – slová Jána Amosa Komenského boli naozaj múdre. Samotný názov by nás mal nabádať k tomu, aby naša aktivita (nie len v škole) bola naozaj prosperujúca a prispela k všeobecnému rozhľadu. Nie len nás, samozrejme, ale aj všetkých ostatných. Neučíme sa predsa sami. A ako nie je dymu bez ohňa, tak aj naša odozva je pre, či už našu edukáciu alebo ostatných, dôležitá. Vzdelávanie predsa nie je len vecou intelektu. A môže sa vôbec človek považovať za plne vzdelaného ?
Túto vetu síce začnem možno trochu v mainstreamovom štýle ale v duchu dnešnej doby. V dnešnej dobe je naozaj ťažké sa pokladať za vzdelaného človeka. Prečo? Nie je umenie priať informáciu. Umenie je priať ju dobre. Či je to titulok v novinách alebo replika v divadelnej hre či kniha. Ťažká je, samozrejme, aj forma ako to podať.
Ako príklad by som rád použil jednu svoju skúsenosť z projektu ktorý sa týkal neformálneho vzdelávania. Tento projekt bol v rámci projektu Erasmus+, a teda ja som sa doňho dostal čisto náhodou. Projekt bol síce zameraný na neformálne vzdelávanie, ale v súvislosti s bábkovým divadlom. Pre mňa ako človeka, ktorý sa veľmi… ktorý nebol príliš umelecký typ, to bolo niečo nové. Samozrejme, človek, kvôli ktorému som tam išiel, bol umelec a už mal pár projektov za sebou. A aj keď ma uisťoval, že to bude fajn, aj keď nič neviem, tak som mal určité obavy. A tie som mal, samozrejme, ešte aj hodnú chvíľu potom, ako som tam prišiel. Pretože to naozaj pre mňa bolo niečo nové. Predpríprava všetkých workshopov bola rovnaká ako pri klasických vyučovacích hodinách. Pravdaže, s tým rozdielom, že samotná hodina mala byť vedená bábkou a nie priamo nami. Ale aby som teda prešiel k samotnej skúsenosti:
Andrea Kapráliková, naša slovenská účastníčka, viedla spolu s bulharským účastníkom hodinu dejepisu s použitím bábok.
Táto skúsenosť nevychádza z môjho workshopu, ale z workshopu kamarátky, ktorá spolu s ďalším účastníkom mobility spracovala tému 1. svetovej vojny. Áno, ja viem, niekedy ťažká téma na spracovanie, nie to ešte na pochopenie! Veľmi sa mi páčil jej nápad s rozprávačom. V podstate každý sme mali svoju bábku, ktorá bola akoby náš rozprávač. V prípade workshopu mojej kamarátky to však prebiehalo inak. Bábka mala osobitý výzor a starecký hlas a predstavovala starého pána, ktorý zažil vojnu. Ktorý na tú dobu spomínal ako na svoje mladistvé časy. Počas ich hodiny sme mali aj zamerané aktivity na túto tému, a dokonca nám predstavili jedno lyrické dielo. Samotný workshop bol naozaj veľmi dobrý. Dejepis som mal naposledy na základnej škole a túto tému si z hodín dejepisu asi pamätá každý (hoci, nikto si to nepamätá dosť na to, aby išiel odpovedať). A všetci si pamätáme, aká to mohla byť niekedy nuda.
Hodiť bombu tak, aby sa nikomu neublížilo, to dokáže iba divadlo. Aktivita pomohla účastníkom ocitnú sa na chvíľu, bezpečným spôsobom, v čase 1. svetovej vojny a vžiť sa tak do situácie ľudí, ktorí ju žili. Zároveň sa účastníci naučili fakty o tejto historickej udalosti.
Hodina sa mi páčila najmä z toho hľadiska, že v nej naši ,,učitelia“ prepojili viaceré oblasti vzdelávania. Bola v nej už spomínaná literatúra v podobe lyrickej básne. Ďalej určitá podoba telesnej výchovy, kedy sme mali v rámci workshopu aktivitu, zameranú na vzájomné hádzanie bômb. Aby som to vysvetlil: Boli sme rozdelení na skupiny ľudí, ktorým sa priradila jedna z krajín, bojujúcich v Európe. Následne sme na seba mali hádzať bomby urobené z pozliepaných vriec na smeti. Tento segment bol veľmi osviežujúci už v rámci samotnej hodiny, keďže sme asi väčšina očakávali, že budeme iba sedieť a písať. A posledná aktivita spomínaného workshopu bola zameraná na etiku. Dostali sme papier a pero a mali sme napísať nejakú našu myšlienku alebo citát, ktorý by mal podľa nás rezonovať vo svete. Táto aktivita sa mi páčila hlavne z toho dôvodu, že viem, aké je dôležité si presadzovať svoje myšlienky. Najmä v období, akým bola vojna. Kedy ľudia mali pocit, že nemajú nejakú priveľkú nádej. V tej nejakej nádeji im pomáhali podľa mňa hlavne umelci. Či už to boli divadelníci, maliari, spisovatelia, ktorí sa snažili ľudom svojimi činmi nejak dokázať to, že ani oni by sa nemali báť otvoriť ústa. Pri mnohých ďalších workshopoch som mal rovnaký pocit.
Výroba bábok počas mobility v Banskej Štiavnici (2020).
Vlastne, počas celého týždňa, kedy som na jednotlivé workshopy vymýšľal charakter bábkam, ich povahu a ich pôvod, som si uvedomoval, aké to mali umelci ťažké: Ťažké je niečo povedať tak, aby to vôbec niekoho zaujalo, a hlavne, aby to niekto pochopil. V súčasnej situácií pre mnohých umelcov nie je vôbec ľahké spropagovať svoju ideu, keď obecenstvo sedí alebo stojí na druhej strane obrazovky. Mňa osobne celý projekt reEDUCATEme!len utvrdil v tom, že by som chcel aj v budúcnosti publikovať, písať a hlavne meniť a obohacovať ľudské myslenie.
Martin Mirga, foto: archív reEDUCATEme!