World Summit of Arts Education: Nikto nie je ostrovom (kultúry) samým pre seba

Autorka odborného textu: Mgr. Monika Necpálová, MA

Svetový summit umeleckého vzdelávania (The World Summit of Arts Edication)  sa stal v marci 2023 platformou na výmenu skúseností medzi odborníkmi z oblasti umenia a vzdelávania. Portugalský ostrov, ktorý je bližšie k Afrike ako k Európe bol miestom plným odborných stretnutí, nových kontaktov ale aj umeleckých zážitkov. V dňoch 1. – 3. marca 2023 sa summitu zúčastnilo 286 účastníkov z 38 krajín, z toho 243 sa stretlo priamo na Madeire. Jednou z prezentérov na summite bola aj autorka nasledovného textu, v ktorom sa delí o nadobudnuté poznatky a skúsenosti zo summitu.

Byť hlasom tých, ktorých nevidieť

Tematicky summit rozpracoval tému “Dedičstvo a udržateľnosť: udržateľné ostrovy kultúry a umeleckého vzdelávania”. Cieľom bolo zdieľať vedomosti, tradície, nové postupy v umeleckom vzdelávaní. Do popredia sa dostali aj tradičné hudobné nástroje, tradičné tance, pôvodné príbehy a legendy. Odborníci z oblasti performatívnych umení, divadla a drámy sa stretli s odborníkmi z oblasti vizuálnych umení, hudby a tanca. Podujatia sa zúčastnili učitelia, výskumníci, pracovníci kultúry, umelci, producenti, manažéri. Kultúrna politika v podobe zastúpenie zo strany UNESCO tiež nezostala bokom. 

Commedia dell´Arte –  výzva pre social community theatre

Commedia dell´Arte: tradičná alebo súčasná umelecká výzva v aplikovanom divadle, konkrétne v participatívnom sociálnom komunitnom divadle?

Pod týmto titulom workshop commedie dell´arte ako nástroja participatívneho sociálneho komunitného divadla viedla autorka tohto textu pre profesionálnych umelcov a pedagógov z viacerých krajín. Workshop priniesol možnosťou ozrejmiť, čo je to participatívne sociálne komunitné divadlo. Ide o jedno veľké spoločné dobrodružstvo, kde sú účastníci (publikum) priamo zapojení do diania počas predstavenia a spolupracujú s umelcami. 

Účastníci workshopu sa zoznámili s neverbálnou časťou techniky commedie dell´arte. Vyskúšali si archetypy prostredníctvom pohybu. Osvojené pohyby sa stali až do konca kongresu zábavou pre všetkých, ktorí workshop absolvovali. Pri obyčajných situáciách na ceste, na koncerte, pri káve dokázali spozorovať sociálnu väzbu s commediou dell´arte a následne rozohrávať mikroscénky. Workshop podnietil vnímavosť účastníkov. Zrazu bolo oveľa jednoduchšie pozorovať okolo sebe charakterové typy, ktoré sme poodhlaili na workhope. Možno si azda želať väčší dopad workhopu na účastníkov, ako radosť z fyzcikého divadla a pokus aplikovať získané skúsenosti v praxi?  

V závere workshopu sme spolu s účastníkmi rozvinuli aj divadelnú etudu so sociálnym podtextom. O rôznom prístupe k rovnakým možnostiam. Vďaka využitiu charakterov commedie dell´arte, metóde proces drámy sme zistili, že aj v prípade, že ľudia majú v kritickej situácii rovnaké možnosti, prístupnosť týchto možností je iná, lebo každý má iné podmienky, aby danú možnosť vôbec mohol využiť. Vďaka proces dráme mali všetci účastníci možnosť improvizovanú situáciu riešiť a zamyslieť sa nad konaním iných postáv. Commedia dell´arte nám tak pomáha aj pri nadobudaní zručností pri sociálnej inklúzii a pri soicálnej integrácii v našich krajinách. 

V rámci workshopu sme sa zameriavali aj na kolektívnu improvizáciu v commedie dell´arte, ktorú možno využiť ako umelecký a vzdelávací nástroj v participatívnom sociálnom komunitnom divadle. Účastníci zistili, že je možné prostredníctvom pohybovej etudy poukázať na problémy súčasnosti, hodnoty ľudského života, prostredníctvom humoru. 

Záverečná reflexia otvorila diskusiu s účastníkmi o význame participatívneho a aplikovaného divadla a význame komédiálnych žánrov v našej kultúre. Účastníci workshopu boli postavení aj do úlohy hercov, aj do úlohy publika, ktoré participovalo na etudách. Obe tieto skúsenosti priniesli nové perspektívy na postavenie jednotlivca v spoločnosti a otvorili dvere k hodnote „humoru“ v umení. Workshop o commedie dell´arte, jej význame v minulosti aj dnes, reflektoval problémy a stereotypy v našej spoločnosti prostredníctvom humoru a vyniesol do popredia interaktívne sociálne komunitné divadlo založené na commedie dell´arte.

Recyklácia v tvorbe 

Umelkyňa a pedagogička Maria Isabel Murgui  z Portugalska sa venovala vo svojej prednáške postupom umeleckého stvárňovania, ktoré vychádzajú z nájdených elementov v okolitom prostredí. Rôzne materiály sa dajú nájsť na plážach a v našich prírodných podmienkach na lúkach či v lesoch. Jedným z umelcov, ktorí pracovali s nájdenými materiálmi bol aj Marcel Duchamp. Dôvody, prečo tvorcovia pracujú s rôznymi materiálmi, sú takisto rôzne. Niektorí umelci sa takto snažia zmeniť perspektívu toho, kto sa pozerá. Iní zas predstavujú odlišný spôsob estetiky každodenných objektov. Výsledok dokonca poukazuje na vzťah ekonómie a ekológie. Pri niektorých dielach je dokonca možné hľadať styčný bod estetiky a priemyselného odpadu a prírody. Tieto umelecké postupy zdieľajú s ľuďmi koncept udržateľnosti. Dávajú do popredia otázku prostredia a teritória. 

Ekosystém v spoločnosti

Jedným zo zaujímavých príspevkov bol aj príspevok amerického manažéra Jeffa M. Poulina z Washingtonu. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo prináša integrácia umenia do života každej komunity? A čo by sa stalo, ak by sme túto integráciu ešte zosilnili? Jeff M. Poulin ozrejmil nasledovný prístup: „Predstavme si spoločnosť ako ekosystém, v ktorom sú integrované rôzne zložky, ale jedna z esenciálnych je integrácia umenia vo vzdelávaní. Tento jav je aspoň natoľko dôležitý ako vzdelávanie samotné.“

Kreatívne sebavyjadrenie, kultúrne vzdelávanie a vzdelávanie založené na umení sú považované za základné práva v krajinách po celom svete. Celá stratégia sa označuje ako integrácia umení. „Komplexná prax iniciuje mladých ľudí, aby boli aktívnymi účastníkmi pri kreovaní svojich komunít. Otázkou sa stáva nielen to, ako zaistíme, aby každý žiak mal rovnaký prístup k umeleckým, kultúrnym a kreatívnym vzdelávacím skúsenostiam, ale aj to ako tieto umelecké, kultúrne a kreatívne skúsenosti spraviť dostupnými pre žiakov,“ podotýka americký kultúrny manažér. 

V spoločnosti sa zainteresovaní jednotlivci delia o moc, rozdeľujú si zodpovednosť a navzájom posilňujú svoje profesionálne silné stránky.  Zapojené inštitúcie fungujú ako vzájomne na sebe závislé. Rovnako ako ekosystém. Štúdia z roku 2020 s titulom „Preorientovanie vodcovstva v umení a kultúrnom vzdelávaní“, vyhotovená na žiadosť Svetovej organizácie pre umelecké vzdelávanie a UNESCO,  dospela k záveru, že efektívne vedenie projektov, programov, iniciatív a organizácií v umeleckom a kultúrnom vzdelávaní bolo najúčinnejšie, keď sa prijal prístup „distribuovaného kolektívneho vedenia“. To znamená, že kolektív jednotlivcov zdieľa moc a rozdeľuje zodpovednosti na základe svojich profesionálnych silných stránok. Priťom cieľom pre všetkých je integrácia umenia a sociálnej a občianskej praxe.

Spoločnosť Creative Generation realizovala komunitný prieskum s cieľom identifikovať východiská, výzvy a príležitosti miestneho ekosystému umeleckého vzdelávania. Na základe teórie organizačnej ekológie táto prax umožňuje umeleckým školám lokalizovať a podporovať spoluprácu s jednotlivcami a inými organizáciami v rámci ich miestneho ekosystému. 

„Prostredníctvom upraveného modelu – odvodeného od „Umeleckého vzdelávania pre amerických študentov: zdieľané úsilie“ z roku 2013 – môže nespočetné množstvo hráčov v ekosystéme podporovať spoluprácu, ktorá podporuje hlboko umelecky integrovaný vzdelávací zážitok,“ uvádza vo svojej prednáške Jeff M. Poulin. Politika integrácie umenia podporuje spoluprácu umelcov – odborníkov a vzdelávacích a iných inštitúcií v komunite.

Divadlo pre marginalizované skupiny

Facilitácii divadelných produkcií pre marginalizované skupiny, pre ľudí s komplexnými senzorickými, neurologickými a kognitívnymi potrebami sa venuje dlhodobo Margot Wood z Juhoafrickej republiky. Ako divadelná umelkyňa sa zameriava na tvorbu imerzívnych senzorických divadelných produkcií práve pre takéto publikum.

„Pre takýto typ predstavení bolo veľmi ťažké nájsť umelcov, ktorí by disponovali schopnosťami pre komunikáciu so špecifickým auditóriom a s účastníkmi s komplexnými potrebami. Takéto publikum má totiž často skúsenosť s pocitom izolácie. Tak isto tu je neraz aj bariéra v komunikácii. Ale práve tu dokáže niekoľko alternatív ponúknuť umenie. Umenie pracuje s vlastnými mechanizmami sebavyjadrenia aj komunikácie. K tomu dochádza práve počas participácie na skupinových umeleckých projektoch. 

„Takáto participácia môže propagovať hodnotu človeka, podporovať sebavedomie. Účastníci s komplexnými potrebami majú len malú kontrolu nad svojím okolím. To samozrejme vedie k pocitu apatie až depresie. Spôsob kreovania vlastných individuálnych významov prostredníctvom umeleckej skúsenosti dokáže vniesť do ich životov pocit kontroly nad okolitým svetom a podporuje ich angažovanosť do okolitého sveta,“ ozrejmuje Margot Wood. 

Divadlo pre publikum s komplexnými potrebami je založené na premise, že aj marginalizované auditórium by malo mať prístup k získaniu kvalitnej umeleckej skúsenosti. Toto tak istovedie k udržateľnosti v spoločnosti. Umelecká skúsenosť vedie ľudí s komplexnými potrebami na ceste k zvládaniu každodenných bariér a frustrácií. 

Objavovanie v umení je často založené na zmyslovom objavovaní. Preto je napríklad pre deti časti vytvárané prostredie, ktoré stimuluje zmysly. Ale aj tu je nevyhnutné aktívne zaangažovanie, interakcia a usmernená pozornosť. Tento spôsob komunikácie medzi dieťaťom a učiteľom je veľmi vyčerpávajúci. Cieľom divadelných diel je umožniť aj budovanie takejto interakcie jedeného umelca a jedného dieťaťa, aby sme dieťa naozaj vtiahli do prostredia. Podľa Margot, toto často chýba. Divadelní umelci preto musia mať rozvinutý dobrý focus, schopnosť byť dobrým poslucháčom, schopnosť primeranej sociálnej interakcie a očného kontaktu. Tak isto je nevyhnutná u umelcov aj fyzická koordinácia, fyzické, faciálne aj verbálne vyjadrovanie. Netreba opomenúť expresivitu a emocionalitu, schopnosť zvedomovania, dobrú pamäť, sebakontrolu, pozornosť a schopnosť riskovať. 

Pri produkciách pre účastníkov s komplexnými potrebami sa umelci stávajú facilitátormi a  adaptujú sa na špecifické potreby jednotlivcov. Inscenácie musia byť flexibilné aj v scenári, aj v prostredí, kde sa odohrávajú. 

Ide o istú formu aplikovaného divadla, ale aj imerzívnych predstavení, kde je dôležité zmyslové vnímanie priestoru. Pri imerzívnom predstavení publikum je vedené k tomu, aby sa dotýkalo, cítilo. Prostredníctvom toho publikum objavuje, ale dokáže aj robiť rôzne rozhodnutia. To má veľký význam pre publikum s komplexnými potrebami, ktoré obyčajne majú len malú možnosť výberu vo svojom každodennom, prevažne štruktúrovanom,  živote.  

Umelci musia byť veľmi senzitívni k tvorbe atmosféry, ale aj k emóciam a reakciám publika. Takisto musia byť tímoví hráči. Prvoradé je nepostaviť do centra pozornosti seba ako umelca, ale jednotlivých členov publika. Pri produkciách napomáha práca s priestorom, štruktúrou materiálov, objektom. Často ide o diela bez slov, kde sa využíva zvuk len obmedzene (piesne, zvuky). 

„Keďže som vedela, že facilitátori musia prejsť postupne nejakým úvodom k práci v takomto type vysoko senzorického prostredia, začala som najskôr vytvárať produkcie pre maličké deti (najmenšie publikum, early years),“ uvádza Margot Wood a dodáva: „Existuje veľa podobného medzi senzorickými predstaveniami pre najmenších divákov a predstaveniami pre publikum s komplexnými potrebami. V oboch prípadoch je dôležité zmyslovo podnetné prostredie, ktoré alternuje významy v komunikácii.“ Netreba zabúdať, že často pracujeme s publikom, ktoré je silne neverbálne.

Pri skúšobnom procese je dôležité myslieť na objavovanie prostredia a manipuláciu s objektom. Pritom treba rátať s tým, že dané objekty objavujeme spolu s jednotlivými deťmi a postupne s celou skupinou, z čoho vzniká akási choreografia. 

Pri tvorbe diela pre deti do troch rokov je žiadúce mať na pamäti, že facilitátori/umelci musia získať skúsenosť interakcie s dieťaťom a schopnosť vtiahnuť diváka do deja.  Z estetického aj bezpečnostného hľadiska je potrebné budovať jemné atmosféry. Pri tvorbe pre publikum s komplexnými potrebami nadobudnuté skúsenosti ďalej adaptujeme, pričom navyše prispôsobíme priestor pre špeciálne potreby, napríklad možnosť príchodu vozíčka. Tiež je dobré uviesť základný naratív, dejovú líniu, a to aj napriek tomu, že práca s objektom bude stále esenciálnou v produkcii. Tu totiž pracujeme s publikom, ktoré je staršie a výzva pochopiť dej je preň nevyhnutná. Toto publikum aj viac pracuje so slovom.

Takisto je zaujímavé pridať ďalšie elementy ako je bábka či živá hudba. Ako dobré typy vnímajme, čo dokáže urobiť uvítanie publika, vytvorené oddychové zóny počas predstavenia, cestovná mapa predstavením, workshopy po produkcii. 

Javiskové umenie by nemalo byť chápané ako terapia, ale ako číra umelecká skúsenosť, ktorá by mala napĺňať rovnako aj umelcov, aj publikum. Život ľudí s komplexnými potrebami je často naplnený všemožnými terapiami a divadlo by im malo prinášať možnosť získať inú skúsenosť – umeleckú skúsenosť, byť súčasťou umeleckého procesu, a to rovnakým spôsobom ako ktokoľvek iný. 

Odborný text vznikol ako jeden z výstupov mobility slovenskej divadelnej umelkyne a divadelnej pedagogičky Mgr. Moniky Necpálovej, MA na Svetovom summite umeleckého vzdelávanie 2023 (World Summit of Arts Education ´2023) na Madeire. Medzinárodnú mobilitu umelkyne podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.